Sandy11

Tento týždeň mi srdce takto búchalo trikrát. Nie náhodou je tento počet zhodný s počtom absolvovaných skúšok. Čítala som si posediačky, poležiačky, v tureckom sede, s jednou nohou za hlavou, s oboma nohami za hlavou (no dobre toto je už hyperbola), a na polminúty som sa aj postavila na hlavu, aby sa mi prekrvil mozog.. Skrátka jogíni by mali zo mňa radosť.

            Keď som noc pred najťažšou skúškou konečne na hodinku zaspala, snívalo sa mi o tom ,ako si ťahám otázku. Zobudila som sa a usúdila, toto nie je normálne. Vytiahla som svoje krásne papieriky a začala sa znova učiť. Káva, kofeín, guarana a všetky energy drinky, po ktorých vám narastú krídla akurát tak keď letíte zo skúšky, boli mojím pravidelným výživovým doplnkom.

            A potom nastal ten horor. Dostavila som sa na skúšku. Cez sklené dvere som videla ironicky smejúceho sa spolužiaka. Chcela som mu dať jednu výchovnú, pretože som si myslela, že sa smeje z mojich vačkov pod očami, ktoré boli padnuté, akoby  som v nich 3 týždne nosila kengurie mláďa. Spolužiak bol zhovievavý, chytil ma okolo pliec a výrazom blázna, ktorý už má všetkého dosť povedal: „Pozri sa na dvere!“ Myslím, že som sa otáčala rýchlosťou 1 otáčka za minútu.. Desila som sa toho, čo tam uvidím. „Skúška zo dňa 16.1, 2008 sa odkladá na 1.2.2008.“ Vtedy som sa dostala na rovnakú vlnu so spolužiakom a tiež som sa začala nepríčetne smiať... „Veď dovtedy zabudnem aj to málo, čo viem ..to nieeee“

            Nakoniec vďaka lobizmu mojich pár kamarátov a trošku aj môjho (naozaj ubezpečujem nedošlo k násiliu!!!) sa nám podarilo vybaviť skorší termín. Ale scenár sa opakoval – žiaden spánok a veľa veľa kofeínu a guarany...