Sandy11

                 Bambu sa mi podarilo pretlačiť do našej izby, kde som bola s Painy a ďalšími holkami. Do vodečkovej party sa zapojila aj Dee, takže sme boli už takmer kompletné. Bambu sa vtedy prvú noc oddala, ehm, vášnivému tancu s Bohušom Pólom. Mala ešte krátke vlasy a vyzerala úplne inak ako teraz. Nikdy nezabudnem na modrú mikinu, ktorú mala na sebe. Zrazu sa však táto modrá mikina vytratila z môjho a Deeinho dohľadu. Hľadali sme ju všade. Ešte aj v lese. Potom nás napadlo, že šaq aj Bohuš je nezvestný. Ako pravé Bond Girls (síce trošinku pripité) sme rozkopli Pólové dvere a násilím vytrhli spod jeho robustného tela slabé a vychudnuté telo slečny B. Ha ha ha, no nevyzerala, že by bola nešťastná pod jeho telom, ale nevyzerala ani, že vie, čie je to telo. Nechceli sme ani, aby mala výčitky kvôli Chandlerovi – svojmu priateľovi. Hoci podľa môjho názoru, ak dôjde na neveru, keď je človek opitý a na druhý deň si nič nepamätá, je to akoby to nebol ani on, a teda sa to nestalo. Lenže zasa si aj myslím, že keď je v takomto okamihu prítomná dobrá kamarátka, ktorá zas až tak vožralá nie je a sleduje situáciu a vie ustriehnuť, že ten podvedeniahodný chlap vlastne ani nie je na podvedeniehodný a dievča by z toho mohlo mať traumu zo sexu na celý život, musí zakročiť. V krátkosti, nech si užije s fikateľným mužom, čo ju buď niečomu naučí alebo jej spraví minimálne 8 orgazmov. Inak to za to nestojí.  

S Dee sme ju potom prepravili do našej izby. Úlohu rozopnutia vecí, aby ju nič netlačilo keď bude spať, spolky splnil Pólo. My sme jej uvoľnili len zips na rifliach, dali kôš k posteli a pravidelne zrkadielkom kontrolovali, či dýcha...  Bolo to fakt potrebné, pretože nebudil ju ani náš rehot, ktorý sme spúšťali vždy, keď nám naši dvaja spolužiaci – Munch a Padre  -  predvádzali scénky „akože na gayov“, priamo v našej izbe.

„Kristus na bicykli, to už je pól 5tej?“ Spýtala som sa Painy, pretože som cítila, že viac než pootvorené, mám oči pozatvorené.

„Hej, chce sa ti ísť spať?“

„ Ehe, ale mali by sme to týmto dvom nejak pekne povedať.“

„Chceme ísť späť, takže sa vidíme ráno, čaute!“ Povedala Painy rázne a zabuchla dvere.

                Pomaly sme sa prezliekali do pyžama, keď sa Bambu zrazu zobudila, poklepkávala očami, a spýtala sa : „To už vstávame?“ A s nechápajúcim výrazom lietali jej oči zo smetného koša  pri jej posteli na mňa, zo mňa na Dee, z Dee na Painy, z Painy späť na smeťák. Až vtedy zo seba vydala to svoje nonšalantné a trochu zachrípnuté: „Ježišikriste.“

Na druhý deň sme sa vybrali na hrad. Padre ráno zistil, že on ten hrad ani ďaleko nie je. Padre totiž vstal o niečo dosť skorej ako my, šiel sa nadýchnuť  čerstvého vzduchu von, keď v tom sa Painy zachcelo na záchod, nechápala prečo nie je chata zamknutá, tak otočila kľúčom a vymkla Padreho. A keďže ten nás nechcel budiť(typický dobráčisko, čo si váži dámy, pche), blúdil po lese. A našiel pár kameňov (a možno to boli len dáke betónové panely), o ktorých si myslel, že je to Studený hrad. Nebol.

            Studený hrad bol o niečo ďalej, cesta k nemu bola o niečo namáhavejšia, strastiplnejšia, o niečo viac so kopca, a o niečo strašidelnejšia, keďže práve v tom období mali kliešte svoje hody. Bambu nás nezabudla utešiť. Vraj jej triedna vravievala, že treba okolo seba vytvoriť obal či čo, taký pomyselný, fantazmagoriálny obal, ktorý potom odpudí kliešte. Niečo na štýl placebo-efektu. Ešteže moja dobrá mamka bola o niečo praktickejšia a vždy keď som v tomto období šla do lesa, pribalila my nielen Off! – repelent, ale odporúčala vypiť si pohár piva. Vraj obsahuje B-vitmín a tie kliešte neľúbia. Vidno akou cestou ma viedla moja pragmatická mamka, a že mi pomohla skaziť aj tak nevinné a trochu rojkovaté dievča, akou Bambu je. Pardóóóóóón, bola J.

            Viem, že na chate bola strašná sranda. Prvú noc sme robili bordel v chalanskej izbe (v slove bordel netreba hľadať žiadne prasačinky, len klasický neporiadok, šaq nech je sranda). Druhý večer, sme mali akustickú chvíľku, keď každý búchal niečim o niečo, čo vydávalo rôzne zvukov-melodické až na hudbu hrajúce sa tóny. Potom však prišla tragická chvíľa, keď pekne povedané spoločensky-lubrikantovo opitá Painy pobozkala Predsedu (či to bolo naopak? hmmm, neviem, asi som bola tiež spoločensky-lubrikantovo opitá). No ale Predseda bol tak trochu nasatý, teda asi nafajčený, a pri každej vete, čo mu Painy povedala, tupo hľadel 15 minút, aby potom povedal ťažkopádne no, ne, alebo len hehe.

Avšak nevedeli sme, že jeden človek bude Paininu lásku voči inému mužovi znášať tak zle. Až tak, že napísal o tom báseň. O tom a o smrti. Svojej. Prečítali sme si to, až keď sa stratil a my sme ho nevedeli nájsť...