Sandy11

      Myslím, že rozčarovanie tohto typu sa stal každému vysokoškolákovi. Zaujímavo znejúci predmet, ktorý v sebe ukrýva tooooooľko prekvapení, ako ich je v KINDERkách po úspešnej šibačke. Aj prednášajúci sa zdá byť  "účinný vo fachu", keďže v životopise má toľko úspechov, plusov, školení, vzdelaní, diplomov, až sa študáčik-človiečik cíti, že ani názor nebude môcť povedať, veď  je proti tejto Sove múdrosti len zrnko piesku. A potom to príde. Prvá prednáška - je síce hodnotná ako hračka z PVC kúpená na čínskom trhu , ale predsa, je len prvá, dajme druhú šancu. Druhá prednáška si vyžaduje oooobrovskú snahu počúvať, keďže pedagóg sa skôr zameriava na svoje úspechy, plusy, školenia, vzdelania, diplomy, než na predmet, ktorý ma učiť a ja sa cítim ako roztečená citrónová zmrzlina - kyslá, znechutená, bez farby. Na tretej hodine, keďže jej stále dávam šancu, v polke vyťahujem noviny, mobil, prípadne krčím papieriky a hádžem ich po spolužiačke v snahe zachrániť ju pred večným spánkom, keďže otrava z nudy je tiež len otrava. Štvrtýkát tam už nepôjdem. Ani piaty, šiesty,siedmy...

       Ľudí, čo v živote niečo dosiahli, obdivujem. Ale ešte viac obdivujem tých, ktorý vedia, ako to dosiahli a čo pri tom museli vedieť  a snažia sa nám to podať. Hovorí sa im Pedagógovia. To totižto nejde každému. Spomínaný prednášajúci dosiahol v životnom rozkvete (teda asi v 60-tych rokoch) nemalé méty, ale ešte stále nechce veriť, že socializmus pominul, a že mi ho SKUTOčNE NECHCEME VRÁTIŤ. A že keby sme chceli počuť o historkách z rokov meruôsmych tak sa učíme históriu, nie mediálnu sféru. Najsmutnejšie je, že mu to nik nepovie, pretože z pozície študáčik-človiečik sa vyskakuje ťažko...